Strašidelné pozadie strany SaS

Strana Sloboda a Solidarita (SaS) sa na slovenskom politickom spektre objavila ako blesk z jasného neba. Takmer tri roky po nástupe Ficovej vlády sa tri parlamentné politické strany SDKÚ-DS, KDH a SMK-MKP zmietali vo vnútorných konfliktoch a opozičnej bezzubosti. Nech sa nová vláda dopustila akéhokoľvek škandálu, dôverou ľudí to nikdy radikálne neotriaslo. Nie preto, že by voličov koalície tvorilo tupé negramotné stádo, ako sa nás snažia presvedčiť anonymní internetoví "diskutéri", ale práve preto, že na druhej strane stáli staré známe tváre, na ktorých počínanie si v politike ešte občania nezabudli. V tejto všeobecnej atmosfére nedôvery voči pôvodným pravicovým stranám sa zrazu obajavil nový element - mladá, moderná, liberálne strana. Sľubovala dekriminalizáciu marihuany, registrované partnerstvá či odluku cirkví od štátu - všetko polupárne témy medzi veľkou časťou mladých voličov. Na naše mestá zaútočila masívnou billboardovou kampaňou s jednoduchými, miestami až primitívnymi heslami ako "Chceme odbirníkov, nie Jánošíkov" či "Ďakujte boľševikovi!". Predseda strany Richard Sulík sa blysol vyhláseniami, že SaS je jedinou stranou bez bývalých komunistov a "eštébákov" (čo napokon nebola pravda - agent ŠtB sa ocitol aj na kandidátke SaS do NR SR), či arogantným a bohovorným vyhlásením, že nemá záujem o voličov Smeru, iba o nerozhodnutých voličov.

SaS sa vďaka 12,14 % hlasov najmä mladých voličov (ktorým okrem marihuany sľubovala napríklad aj spoplatnenie školstva) dostala do parlementu na prekvapujúcom treťom mieste. Prvé týždne pôsobenia SaS vo vláde a v parlamente však priniesli mnoho nepríjemných prekvapení. Počínjaúc nomináciami - predavač kopíriek Sulík ako predseda NR SR, reklamný agent Miškov ako minister hospodárstva, manažér odbytu Kauflandu Galko ako minister obrany, internetový bloger Mihál ako minister práce a televízny moderátor Krajcer ako minister kultúry. Navyše možno spomenúť niektorých štátnych tajomníkov - Lucia Nicholsonová bez vysokej školy, či Martin Chren, ktorý sa netají obdivom k Pinochetovej vláde v Chile. Kauzy ako Sulíkovo správanie sa na verejnosti, spoločnosť Liberálny dom, s.r.o., či Mihálove vyhlásenia sa valili jedna a druhou. Vynára sa otázka - kto sú títo ľudia? Je SaS naozaj stranou amatérov, babrákov a hochštaplerov, ktorí sa vďaka vynikajúcemu marketingu dostali k moci? Alebo je za touto stranou niekto, resp. niečo úple iné?

Na tomto mieste dávame do pozornosti dva články z už zaniknutého týždenníka Žurnál:

http://www.izurnal.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=199&Itemid=89

Tento článok pojednáva o katastrofálnej situácii v slovenskej Vojenskej spravodajskej službe, ktorá je v rozklade minimálne od konca 90. rokov. Jej príslušníci sa namiesto zahraničnej rozviedky, ktorú majú v náplni práce, venujú "špicľovaniu" doma na Slovensku, a hlavne kšeftom so zbraňami a iným vojenským materiálom. Po prevalení sa posledných káuz na Ministerstve obrany si aj bežný občan vie predstaviť, aké peniaze sa krútia v tejto oblasti, odkiaľ vďaka vysokému stupňu utajenia neprenikajú na verejnosť takmer žiadne informácie. Zároveň nie je ťažké domyslieť si, že príslušníci vojenskej rozviedky patria k tým najinformovanejším ľuďom v brandži. Posuňme sa o niekoľko rokov - prichádza na rad ďalší článok:

http://www.izurnal.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=3407&Itemid=89

Je rok 2009 a skupina 15 príslušníkov vojenskej rozviedky opustila armádu. Skutočným dôvodom na tento krok boli kroky ministrov za Smer, ktorí túto skupinku oberali o kšefty v prospech vlastných spriaznených podnikateľov. Zo zbrojárskej skupiny okolo otca a syna Weisovcov s kontaktmi vo Vojenskom obrannom spravodajstve (VOS - vojenská kontrarozviedka) vznikla nová strana SDĽ, čo sa pred voľbami stalo všeobecne znýmym verejným tajomstvom. Čo sa však stalo so spomínanou skupinkou 15 ľudí z druhej tajnej vlužby - Vojenskej spravodajskej služby (VSS - vojenská rozviedka)? Všimnite si dátum posledného článku - 14. október 2009. Podľa článku spomínaní dôstojníci odišli z armády "v posledných mesiacoch". Zaujímavý je dátum registrácie strany SaS - 28. marec 2009.

Strana SaS neuvádza okrem svojich členov žiadnych sponzorov. Na prvý podľad transparentne financovaná nevídaná reklamná kampaň má však niekoľko slabých miest. Sulík ani Minál nie sú marketingoví géniovia - za samotným výberom ľudí do strany, výberom cieľovej skupiny voličov, tvorbou straníckeho programu podľa nálad cieľovej skupiny, a napokon za tvorbou samotných hesiel, billboardov a facebookového prívalu propagandy stoja marketingoví mágovia, ktorých služby nie sú vôbec lacné. A práve odídení príslušníci VSS nepatria vďaka kšeftom so zbraňami medzi najchudobnejších...

Presuňme sa o niekoľko mesiacov dopredu - parlamentné voľby 2010. Strana SaS sa pred voľbami zameriavala na ekonomické a spoločenské témy - dane, odvody, úloha štátu v hospodárstve, marihuana, registrované partnerstvá a podobne. O armáde ani slovo. O to prekvapujúceišie pôsobí, že SaS od samého začiatku koaličných rokovaní trvala na obsadení ministerstva obrany, proti čomu nikto s koaličných partnerov nijako zvlášť nenamietal. SaS napokon šokovala nomináciou diletanta Ľubomíra Galka do tejto funkcie - nový minister obrany nikdy nepracoval v bezpečnostnom sektore, posledné roky pôsobil v hypermarketoch, dokonca ani neovláda angličtinu. Inak povedané - ideálny kandidát pre skupinku, ktorá chce mať v rezorte obrany voľné ruky bez toho, aby ju bol minister schopný a vôbec ochotný kontrolovať.

Prvé rozhodnutie ministra Galka bolo vymenovanie nového riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby - stal sa ním Milan Hudec. Čitateľa tohto článku už neprekvapí, že práve tento Milan Hudec bol jedným z pätnástich odídencov z VSS, a že spolu s ním sa do vojenskej rozviedky vrátila celá skupinka. Veľký návrat k moci a korytám dočasne pozastavil škandál s falošnou bezpečnostnou previerkou nového šéfa VSS, strana SaS však už splnila svoj hlavný účel. Mladí študenti, ktorí ju volili pre lákavý liberálny program, sa nestačia čudovať. A zvyšok Slovenska sa má na čo tešiť.